SVK
HU
GER
ENG
24.07.16, Nedeľa
Meniny má : Vladimír
 
:. HISTÓRIA
 
obr
obr
[ o stránke ]
 

 
     Obec Jelenec (tiež Gýmeš, Ghymes, Dymes a Gímes) leží pod juhovýchodnými výbežkami pohoria Tribeč v nadmorskej výške 192 m n.m. Z hľadiska územnosprávneho členenia patrí do Nitrianskeho kraja a Nitrianskeho okresu. Jeho územie je budované granitoidnými a sedimentárnymi horninami (žuly, kremence, vápence, íly, piesky). Vzácne sú niektoré tunajšie minerály vzniknuté hydrotermálnou mineralizáciou (napr. ibaryt, lazulit, limonit a wad). V neogénnych sedimentoch sa tu vyskytujú aj nepravidelné sloje lignitového uhlia, ktoré sú premenlivej kvality. Je to typický podhorský kraj s bohatým výberom rastlinných a živočíšnych druhov. Jeho lesy tvorí hlavne dub, cer, hrab a brest. Rastie tu množstvo chránených rastlín, napr. veľmi vzácny rešetliak skalný. V lesoch na vlhkých čistinkách je veľké množstvo rozličných húb. V štátnej prírodnej rezervácii Gaštanica rastie gaštan jedlý, ktorého porast bol vysadený v druhej polovici 13. storočia a v súčasnosti sú jeho súčasťou aj 300 až 500 ročné mohutné exempláre stromov. Veľmi vzácne stromy boli v parku okolo kaštieľa grófa Forgácha, ale po rozparcelovaní tohoto parku zostalo z nich len zopár. Z úžitkovej zveriny sa tu vyskytuje zver jelenia, srnčia a zajac, ale aj muflón, ktorý tu bol udomácnený Forgáchovcami koncom minulého storočia. Výber vtáctva je veľký a bohaté je aj vodné vtáctvo (divá kačka, hus, volavka popolavá a i.).

     Príchod prvých usadlíkov na toto územie nie je písomne doložený, avšak o ich prítomnosti svedčia archeologické nálezy. Najstaršie pochádzajú od ľudí badenskej kultúry z eneolitu. Národy tohto a nasledujúcich historických období tu bývali len prechodne. Podľa čiastočne podložených správ aj rímsko-kvádska vojna r. 174 nášho letopočtu zaznamenaná cisárom Marcusom Auréliom Antoniusom sa odohrávala na blízkom okolí. O trvalejšom osídlení tohto územia v druhej polovici prvého tisícročia nevieme veľa, ale postupne sa tu utvárali osady schopné ďalšieho rozvoja. Podľa tradícií z ústneho podania sa Sedem vodcov utáborilo pri studni "Semíny", a sú správy aj o usadení sa sikulských strážcov hraníc. V polohe Studený hrad až dodnes vidno zrúcaniny starého hradiska, ktorých pôvod a vek nie je známy. V období medzi 9. a 13. storočím na území obce stálo desať osád, ktorých počet postupne poklesol na jednu. Tá sa nachádzala na mieste zvanom Pustý Gýmeš.

     Prvá písomná zmienka o obci pochádza z r. 1113, ked' názov obce ako Gimes sa vyskytol v súpise majetkov zoborského benediktínskeho kláštora. O pôvode názvu obce je niekoľko teórií, z ktorých najpravdepodobnejšia tvrdí, že je tvorený zo slova "gím"= jeleň. Podľa neskoršieho prepisu jednej listiny z r. 1226 uhorský kráľ Ondrej II. daroval obec Ivánkovi z rodu Hunt-Poznanovcov. Jeho syn Ondrej, ktorý obec získal v roku 1253 za to, že v boji proti Tatárom zachránil Belovi IV. život, dal postaviť hrad na vrchu Dúň. Ondrej sa stal zakladateľom rodu Forgáchovcov a majiteľom rozsiahlych gýmešských majetkov. V roku 1295 obec tvorili dve osady a to Dolný a Horný Gýmeš, ktoré boli od seba oddelené lesom. Spomínajú sa tu aj vinice poddaných, čo svedčí o vyše sedemstoročnom vinohradníctve v tejto obci. Hrad násilne dobyl Matúš Čák Trenčiansky a r. 1302 tu panoval jeho povereník Detre. R. 1312 ho odtiaľto kráľovské vojská vyhnali, avšak hrad nevrátili Forgáchovcom, ale kráľovský dvor si ho nechal pre seba. 8.3.1350 kráľ Ľudovít Veľký dal obyvateľom Veľkého Gýmeša právo týždenného trhu každý štvrtok za ich poddanské služby voči kráľovi. V roku 1356 hrad a jeho okolie daroval kráľovnej Márii. Keď Blažej Forgách zabil. Karola z rodu Anjou na žiadosť kráľovnej Márie, ona mu v r. 1 386 darovala hrad aj s príslušnými majetkami. Táto darovacia listina spomína tak Vel'ký a Malý, ako aj zvlášť Dolný a Horný Gýmeš.

     Upozorňuje aj na tunajšie vinice, ktoré sa znovu spomínajú v r. 1406. V r. 1430 Forgáchovci odvodňovali močiar pod obcou a v prvej polovici 15. storočia bol hrad rozšírený. O úrovni tunajšieho školstva svedčí, že z toho istého storočia máme údaje o našom študentovi na viedenskej univerzite.

     Prvý turecký nájazd pod Gýmešský hrad sa odohral už v roku 1530. Bol vedený pašami Usreffom a Muratom. Napriek tureckému nebezpečenstvu ešte aj v r. 1558 obchodovali s Viedňou, čo dokazujú aj súdobé pramene. R. 1570 štyri domácnosti zaplatili daň Turkom v sume 300 akčí. Z toho roku poznáme aj najstaršie známe priezviská : Gál, Jančó (Jancsó), Rigóš (Rigós) a Šilink. R. 1576 našu obec spustošili Turci a podpálili hrad. V roku 1579 tu bola jedna úplná sesia Jána Ballu, ktorý platil dane aj Turkom. Poškodený hrad dal opraviť Žigmund Forgách v roku 1613. O pät' rokov naň zaútočili vojská Gabriela Bethlena a neskôr niekoľkokrát aj Turci. Otrokov, získaných u nás predali v Ostrihome. Tunajší kostol, o stavbe ktorého sa nám nezachovali žiadne údaje, v roku 1623 používali protestanti. V roku 1630 bol tento kostol znovuobsadený katolíkmi. R. 1663 Turci pod vedením pašu Kose Aliho vypálili mesto (!) Gýmeš a na niekoľko mesiacov obsadili aj Nitru a jej okolie. Z daňových súpisov tzv. Novozámockého ejáletu vyplýva, že obec bola pomerne bohatá a jej 66 domácností platilo daň 17.140 akčí. Boli však podriadení Zeámet Jusuf ben Ömerovi, Abdiilbáki ben Ömerovi, Abdurrahímovi a ďalším.

     Počas kuruckých povstaní na hrade panoval Šimon Forgách, náčelník Františka Rákócziho II., ktorý sa dostal do vyhnanstva a gýmešský hrad sa stal znovu kráľovským majetkom. Cisár Jozef I. ho predal českému kancelárovi Jánovi Vrastislavovi. Od neho ho v r. 1712 kúpil biskup Pavol Forgách za 130.000 zlatých. Na hrade dal postaviť 4 kaplnky, z ktorých najdlhšie sa zachovala kaplnka svätého Ignáca z Loyoly, na počesť ktorého tu bývali slávne hody s veľkou parádou. V kaplnke sa používalo vzácne omšové rúcho vyšívané ženskými vlasmi. Pod touto kaplnkou bola rodinná hrobka Forgáchovcov s veľkým krížom z alabastra. Obec sa začala v tom období rýchlo rozvíjať. R. 1715 tu bolo 16 domácností a mali 17 kopáčov viníc, o päť rokov už mali 25 kopáčov. Obec začala používať pečať znázorňujúcu kríž, pod ktorým bol nápis "Forgach MCCL" a okolo kruhopis "Ghymes pagi sigillum 1718". /Druhá známa pečať obce, ktorá zobrazuje ľaliu, nie je datovaná./ V rokoch 1720 až 1722 Forgáchovci spolu s obyvateľmi obce postavili nový rímsko-katolícky kostol v barokovom štýle. R. 1722 sa Pavol Forgách pustil do stavby barokového kaštieľa, kde sa neskôr presídlila celá grófska rodina. Okolo kaštieľa bol hospodársky majer. R. 1726 obec získala jarmočné právo. V roku 1742 slávny polyhistor Matej Bel spomína okolité úrodné lány. Podľa dikálneho súpisu z r. 1752 obyvatelia obce okrem iného mali 77 kopáčov viníc, 35 volov, 76 koní, jeden mlyn a päť vápeniek. Ján Matej Korabinský vo svojom miestopisnom lexikone, vydanom v roku 1786, spomína aj tunajší rímsko-katolícky kostol. V roku 1790 bol kostol renovovaný. Podľa súpisu v r. 1828 obyvatelia obce mali už 84 volov a 96 koní a obrábali vinice v rozsahu vyše 94 bratislavských meríc. Neskôr hrad vyhorel a v roku 1833 jeho železné konštrukcie boli použité na stavbu cukrovaru. V roku 1844 boli zaznamenané v obci maďarské kresťansko-katolícke piesne, z ktorých 13 je uverejnených v katolíckom spevníku "Hozsanna".

     V rokoch 1868 a 1 869 bola založená muflónia obora, ktorej stav bol v roku 1883 vypustený do prírody. Stáda muflónov obývajú okolité pohoria až dodnes. Forgáchovci boli náruživými poľovníkmi. Ich zbierku v kaštieli tvorilo 1756 trofejí. V kolekcii umeleckých diel zvlášť vzácne boli obrazy benátskeho majstra Francesca Trevisaniho, dvorného maliara Savoyského princa, Maxa Pfeilera, Paula Hemlinga a ďalších. V kaplnke kaštieľa bola Madona a niekoľko ďalších starých vzácnych sošiek, ako aj starý oltár. Z prícestných sakrálnych pamiatok najvýznamnejšie sú socha sv. Jána Nepomuckého z 18. storočia a socha sv. Urbana na vinohrade. Mali tu aj izraeliti svoju modlitebňu, ktorá bola postavená v roku 1877. l2.apríla 1907 sa tu narodil Ivan Brauner, korešpondent SAV.

     Rodina Forgáchovcov bývala u nás do roku 1919. Posledný Forgách sa odsťahoval na svoju balatonskú kúriu a časť svojho majetku rozparceloval medzi obyvateľov. Po prvej svetovej vojne bola naša obec pripojená k Československu. Dôsledkom hospodárskej krízy bola veľká nezamestnanosť a časť obyvateľov hľadala obživu v zahraničí. V roku 1938 prebiehala výstavba železničnej trate Zlaté Moravce - Lužianky, ktorá poskytla nové pracovné príležitosti pre obyvateľov. V roku 1939 bola v obci vybudovaná píla a továreň na výrobu parkiet. Počas druhej svetovej vojny obec utrpela straty a 27. marca 1945 bola oslobodená Sovietskou armádou. Po vyvlastnení štát rozdal časť majetku Forgáchovcov medzi bírešov a vytvorili sa nové ulice, ako Železničná, Marianska a i. V roku 1947 otvorili v budove kaštieľa slovenskú meštiansku školu a dňa 1. októbra 1948 Povereníctvo vnútra premenovalo obec Gýmeš na Jelenec. Od 1. septembra 1950 sa v škole znovu otvorili aj triedy s vyučovacím jazykom maďarským. Dňa 5.októbra 1951 bolo založené JRD s 21 členmi, ktorí hospodárili na 182 ha pôdy. V roku 1955 sa dal do užívania miestny rozhlas. V roku 1960 bola postavená nová škola a začali ju navštevovať žiaci z Jelenca, Kolíňan, Žirian, Kostolian po Tríbečom, Ladíc a Neveríc. V budove kaštieľa sa otvorilo kino a boli vybudované dva pionierske tábory. V roku 1.966 bol vybudovaný Autocamping Remitáž a bolo dané do užívania nové zdravotné stredisko s dvomi ambulanciami pre dospelých, detskou ambulanciou a lekáreň. V roku 1971 bola dokončená výstavba fary. V roku 1976 zlúčili dovtedy samostatne hospodáriace družstvá do PD Neverice, do ktorého patrilo šesť obcí vrátane Jelenca, a vybudoval sa futbalový štadión. V 1978-om dedina svojpomocne postavila dom smútku. Po tomto roku v obci výrazne vzrástla individuálna bytová výstavba rodinných domov. V roku 1986 bola daná do užívania školská družina v areáli základnej školy. V roku 1991 bol postavený kultúrny dom, na stavbe ktorého sa podieľali aj naši občania v rozsahu 40% prác. Je to moderná novostavba s pekným vzhľadom, ktorá zaberá 1085 m2, a môžu nám ju závidieť aj okolité obce. V jej priestoroch sa nachádza obecný úrad, matrika a knižnica. Pre kultúrno-spoločenské akcie slúži malá a veľká sála, vestibul, bar a kuchyňa.

obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr