Úsvit novoveku a renesančné prestavby hradu

Po porážke uhorských vojsk pri Moháči 29. 8. 1526 sa začala vyše 150-ročná turecká nadvláda. V roku 1530 Turci podnikli pustošivý nájazd na územie medzi riekou Váh a Nitra, počas ktorého vydrancovali aj územie okolo Gýmeša. Hradu tak pribudol nový význam v súvislosti s formujúcou sa protitureckou obranou územia.

V 40. rokoch, kedy sa Forgáčovci pre viaceré lúpeže a zavraždenie cisárskeho kapitána dostali do nemilosti kráľa Ferdinanda, im bol majetok druhý raz odňatý. V súvislosti s prevzatím majetku do kráľovskej správy bol hrad počas trestnej výpravy proti Ferdinandovým odporcom v roku 1548 obliehaný a dobytý kráľovskou armádou pod vedením Mikuláša zo Salmu. Nemilosť u kráľa ale dlho netrvala a už v roku 1550 došlo k uzmiereniu. Forgáčovci však boli nútení zaplatiť vysoké odškodné a k tomu ešte odstúpiť kráľovi 200 pozemkov v obciach hradného panstva.

Po navrátení majetku pôvodným majiteľom opätovne dochádza k zanedbávaniu starostlivosti o Gýmešský hrad, a to v dôsledku jeho spoločného vlastníctva viacerými členmi rodu. Vzhľadom na veľký význam hradu kráľ opätovne súri Forgáčovcov plniť si povinnosti vydržiavania a stráženia hradu. Z dôvodu stanovenia povinností jednotlivých spoluvlastníkov sa v roku 1562 medzi nimi uskutočnila aj jeho ďalšia deľba. Podľa spísanej dohody sa rad budov od stredu hradu smerom na východ, začínajúc od veže Manca po osembokú, vrátane tejto, stali vlastníctvom Petra a jeho potomkov. Týmto pripadli aj menšie stavby vedľa veže Manca, skaly ako aj menšia brána hradu. 

1. Pôdorys hradu na konci stredoveku s vyznačením stavebného vývoja.  Zameranie a kresba M.Bóna

Ďalšia časť budov začínajúc od spomínanej osembokej veže po bránovú vežu, vrátane tejto, pripadli Žigmundovi a jeho deťom. Predmetom spoločného spravovania sa stalo obydlie kapitána hradu, izba strážcov veží, pričom východ z hradu pri cisterne si stanovili používať všetci. Z tohto je evidentné, že Petrovi pripadol vnútorný hrad s veľkou vežou, ako aj neskorogotický vežový palác v predhradí spolu s menšou bránou pod ním (obr. 1/1-7,11,12), pričom krajinský sudca Žigmund I. Forgáč nadobudol palác v predhradí spolu s vežou nad hlavnou bránou (obr. 1/8,9). V tom čase sa rodiny oboch členov rodu už na hrade trvalo nezdržiavali a žili zväčša v pohodlnejších komjatických kaštieľoch. O hrad sa starali najmä z dôvodu jeho strategickej dôležitosti a bezpečného útočiska, ako aj z dôvodu ochrany rodového archívu a iných rodinných cenností. Po smrti Žigmunda I. Forgáča (1563) si jeho potomkovia vzhľadom na hádky v minulosti rozdelili v roku 1568 majetky tak, že Gýmeš a Komjatice získal syn Imrich, ktorý mal z nadobudnutých majetkov zabezpečiť potreby a stráženie hradu, ako aj opevneného kaštieľa v Komjaticiach. 

Nie je známe, či Imrich podnikol nejaké stavebné úpravy na hrade, v rokoch 1583-1592 však inicioval rozsiahlu prestavbu Trenčianskeho hradu. Z písomných prameňov sa dozvedáme až o čiastkovej oprave Gýmeša Žigmundovým vnukom, ostrihomským arcibiskupom Františkom Forgáčom (okolo 1560, + 1615). Táto bližšie nedatovaná oprava uskutočnená z kráľovského poverenia sa mohla zrealizovať zrejme po roku 1595, kedy sa František stal nitrianskym biskupom a županom. Najneskôr tomuto časovému zaradeniu zodpovedá charakter priechodného parkanového opevnenia so vstupnou baštou trištvrtekruhového pôdorysu, vybudovaného pred menšou vstupnou bránou do predhradia (obr.2/13; 3/I). 

2. Celkový pôdorys hradu s vyznačením stredovekých (čierne) a novovekých murív (šrafované).  Zameranie a kresba M.Bóna

Celé opevnenie nevzniklo naraz a najmä jeho východný úsek využíva starší múr predbránia. Vstupná bašta s priechodným prízemím mala bránu orientovanú na západ, čím sa vyhla možnosti priameho ostreľovania obliehateľmi. V úrovni poschodia bašty sa dodnes zachovali zvyšky malých kľúčových strieľní pre ručné palné zbrane, vyhotovené z jedného kusu kameňa. Ďalšie štrbinové strieľne v korune západného úseku opevnenia boli cielene orientované na priestor pred vonkajším vstupom. Zrejme do približne rovnakého obdobia možno zaradiť zvyšky opevnenia nového južného predhradia, ktoré sa od juhozápadu napojilo na vnútorný hrad (obr. 2/C). Dodnes sa z neho nad terénom zachoval len krátky zalamovaný úsek obkolesujúci veľkú vežu pokračujúc južne po hrane skalného hrebeňa. Pôvodný vstup do predhradia sa nezachoval a podľa všetkého bol situovaný na mieste neskoršieho barokového. Zachoval sa ale zvyšok nárožnej valcovej vežičky pri vstupe, neskôr prekrytej mladšou hradbou .

Vo výraznejších opevňovacích a rekonštrukčných prácach ukončených v roku 1613 pokračoval Františkov brat, taverník a neskôr palatín Žigmund II. Forgáč, ako o tom informoval dobový pamätný nápis na hrade. Žigmund bol známy tiež ako stavebník viacerých moderných renesančných pevností. V roku 1612 ukončil výstavbu pokrokovej šesťkrídlovej pevnosti na mieste staršieho hradu Halič, nechal tiež prestavať a rozšíriť Topoľčiansky hrad a spolu s bratom Františkom po roku 1620 dokončili novostavbu štvorkrídlového opevneného kaštieľa v Továrnikoch. Žigmundova prestavba Gýmeša bola zameraná tak na zdokonalenie opevnenia, ako aj na zvýšenie komfortu bývania a reprezentatívnosti sídla. Podľa rodovej tradície dal Žigmund na najnižších častiach hradu vybudovať nové mocné opevnenie, pričom Matej Bel mu pripisuje tiež vybavenie hradu „pyšnými jedálňami“. 

3. Perspektívna rekonštrukcia hradu na konci 18.storočia..  Kresba M.Bóna

Doterajšie poznatky z terénneho prieskumu hradu pripúšťajú stožnenie uvedených stavebných aktivít s vybudovaním nového opevnenia južného predhradia (obr. 2/C). Jeho súčasťou bol bastión nepravidelného pôdorysu, ohraničujúci predhradie od východu, ktorý zabral časť vyvýšeného skalného hrebeňa (obr. 2/16; 3/C). Účelom tohto moderného pevnostného prvku bolo pokrytie delostreleckej obrany juhovýchodného predpolia s prístupovou komunikáciou, ktorá už teraz smerovala nie do východného, ale do južného predhradia. Zalamovaná obvodová hradba bastiónu mala zošikmenú spodnú časť, pričom miesto napojenia na zvislú časť s delovými strieľňami zvýrazňovala plastická rímsa. Pôvodný tvar väčšiny strieľní bol síce neskôr zmenený, no z fragmentov bieleho náteru na vonkajšej omietke poznáme aspoň pôvodnú farebnosť bastiónu. Na jeho juhovýchodnom hrote bola situovaná malá pozorovacia vežička, ktorej vzhľad nám ešte zachovali vyobrazenia hradu zo začiatku 19. storočia (obr. 4,5). Súčasťou prestavby južného predhradia bolo aj vybudovanie novej obvodovej západnej hradby, ktorá prekryla staršiu nárožnú valcovú vežičku. V jej spodnej časti boli situované dve široké strieľne pre veľké delá, pričom hornú úroveň sprístupnenú po drevenej ochodzi členilo viacero štrbinových strieľní pre ručné palné zbrane. Vzhľad vstupnej brány do predhradia, tvoriacej zároveň nový hlavný vstup do hradu, sa pre neskoršie prestavby nezachoval. K presunu prístupovej cesty do južného predhradia mohlo dôjsť najneskôr počas Žigmundovej prestavby, pričom príčinu zrušenia pôvodného vstupu vo východnom predhradí možno predpokladať najskôr z dôvodu jeho tamojšej väčšej zraniteľnosti. Totiž, kým starší vstup cez prejazd bránovej veže bol priamo vystavený strelám obliehateľov z ľahko prístupného juhovýchodného 

4. Juhovýchodný pohľad na hrad na medirytine A. Rennera. a S. Lehnhardta okolo roku 1820.

predpolia, nová brána bola zo strany palebných pozícií útočníka zakrytá skalným hrebeňom (obr. 2/18). Priestor pred starou vežovou bránou bol teraz zvonka obkolesený novým delostreleckým opevnením, sprístupneným z južného predhradia cez skalný tunel (obr. 2/15). Zvyškom tohto opevnenia je časť pravouhlo zalomeného nárožia bastiónu na skalnom výbežku pod východným opevnením predhradia (obr. 2/18; 3/G), pričom zvyšná časť pred niekdajšou bránou neskôr zanikla a bola nahradená polygonálnou baštou. Streleckej obrane hradného areálu bola prispôsobená aj prestavba juhozápadného palácového krídla vnútorného hradu, ktoré na najvyššom podlaží opatrili strieľňami na obranu južného predhradia (obr. 2/5). Väčšie strieľne boli zhotovené aj v nadstavbe juhovýchodného paláca vo východnom predhradí, odkiaľ bránili východné predpolie (obr. 2/7). Z ďalších renesančných úprav sa na hrade najlepšie zachovali valené lunetové klenby objektov vnútorného hradu. Ako vidno, celá opísaná prestavba bola upriamená najmä na zdokonalenie hradného opevnenia, pričom zo zachovaných zvyškov a historických zmienok vyplýva, že nemalá pozornosť bola venovaná aj zvýšeniu jeho reprezentatívnosti.

Akoby Žigmund predvídal význam tejto rekonštrukcie, už v roku 1619 bol hrad ťažko skúšaný a vystavený útokom povstaleckej armády Gabriela Betlena. Toto sedmohradské knieža ako hlavný predstaviteľ odboja proti Habsburgovcom už počas svojej prvej výpravy dobýjal hrad Gýmeš v majetku uhorského palatína. Podľa dobového pamätného nápisu v hradnej kaplnke hrad útoku povstalcov neodolal a bol streľbou zničený. Úspešné napredovanie Betlenovej výpravy sa nezastavilo ani v Bratislave, kde jej vodcovi po zmocnení hradu odovzdal palatín Žigmund Forgáč kráľovskú korunu. Poškodený Gýmeš ale dlho na obnovu nečakal a už v roku 1620 ho dal Žigmund opätovne obnoviť a vyzdobiť. 

Pokračujúce turecké vpády do okolia hradu znamenali čoraz väčšie ohrozenie pre uschovávané cennosti. Keď v roku 1637 nadobudol Žigmundov syn, Adam Forgáč, panstvo s hradom Hlohovec, tento sa stal trvalým sídlom rodiny a z dôvodu ohrozovania Gýmeša Turkami sem preniesli aj rodový archív. O vtedajšom stave Gýmešského hradu nám podáva bližšie informácie jeho inventár z roku 1647. Žiaľ, v ňom opísané objekty už dnes nie je možné s istotou identifikovať v zachovaných zrúcaninách, ale i tak nám inventár podáva verný a podrobný obraz o vojensky dostatočne zabezpečenom hradnom komplexe. 

5. Hrad od juhozápadu na rytine A. Rennera a F. Schabatku medzi rokmi 1820-1830.  Repro L. Sternmüller

V „drabantovon dome“ pri bráne bola červená pec, stôl a lavice, v tzv. „Čiernej“ a “novej bašte“ (asi bašta a bastión v južnom predhradí, obr. 2/16, 3/C ) boli viaceré húfnice a staré delá. Ďalej sa spomína „vonkajšia maštaľ“, situovaná zrejme na nádvorí za hlavnou bránou. „Brána vnútorného hradu“ sa podľa opisu skladala z dvoch zdvíhacích brán (mostíkov) a ďalších dvoch medziľahlých brán, čo dokladá viacnásobné zabezpečenie prístupu. Kým priľahlý „byt porkolába“ bol zariadený pecou, stolom, kreslami, komorou, záchodom a jedným preskleným oblokom, v „byte pána kapitána“ boli 3 sklené okná, sklená lampa a okrem stola, kresiel a lavíc aj posteľ s baldachýnom. Sklenými oknami boli vybavené aj ďalej uvádzané pitvory a panské byty (zrejme v juhozápadnom palácovom krídle vnútorného hradu, obr. 2/5 ). „Na hornej stráži“ (asi na vrchole veľkej veže, obr. 2/1, 3/D ) bola stará húfnica, gule do nej, zvon a vyťahovacie reťazové dvierka, pričom ďalej sa v „hornej veži“ uvádza jedna medená a dve železné húfnice na kolieskach spolu s guľami. Z toho vidno, že na delostreleckú obranu hradného komplexu neslúžilo iba vonkajšie opevnenie ale bola na tento účel prestavaná aj veľká veža v centre hradu. „V dome pod vežou“ skladovali vyše sto kusov rôznych pušiek a ako sklad vojenského arzenálu slúžil aj „starý palác“ ( východné palácové krídlo vnútorného hradu, obr. 2/2 ). Zaujímavá je zmienka o kaplnke, v ktorej sa spomína obraz z alabastru, malé zamatové sedlo, stôl a okrem železných dvier aj železná okenná mreža. V priestore nad kaplnkou boli opäť viaceré pušky a iné náčinie. Z ďalších objektov hradu inventár uvádza viaceré byty, pracháreň, šafárov dom s potravinami, pod ním dobre zásobenú vínnu pivnicu a dva neďaleké hradné majere, kde chovali dobytok. Z obsahu inventára je zjavné, že hrad bol vtedy dobre vyzbrojený a že aj keď netvoril trvalé sídlo Forgáčovcov, boli v ňom zariadené obydlia obslužného personálu a kastelána. Ako dôležitá pevnosť je Gýmeš vyobrazený aj na Hipschmanovej mape Žitného ostrova. Schématická kresba hrad približuje ako rozložitý stavebný komplex s dvomi dominujúcimi vežami.

Nasledujúce osudy hradu boli ovplyvnené pokračujúcimi tureckými vojnami. Keď sa v rokoch 1663-1664 odohrala ďalšia otvorená vojna s Turkami, došlo po páde kľúčovej pevnosti v Nových Zámkoch k vyplieneniu a ovládnutiu celého údolia Nitry až k Bojniciam. Podľa cestopisu osmanského cestovateľa Evliu Čelebiho bol v novembri 1663 okrem Topoľčianskeho, Komjatického, Hrušovského i Vrábelského hradu podrobený aj samotný Gýmeš. Pamätný nápis v hradnej kaplnke uvádzal, že Turci hrad vtedy „úplne vypálili“, pričom podľa rodovej tradície sa posádka hradu vzdala až po 12 hodinách obliehania. Historik L. Bártfai uviedol, že aj v roku 1671 sa tureckým oddielom podarilo hrad zaujať, a to pre nešikovnú obranu jeho kastelána Jána Soboňu. V tomto čase musel byť hrad pochopiteľne v dosť narušenom stave. Keď ho preto začiatkom nasledujúceho roku 1672 majiteľ Adam Forgáč zálohoval Jurajovi Berénimu, v záložnej listine sa uviedlo, že na hrade už celé roky neprebehla stavebná činnosť a že keď Beréniovci urobia niečo v tomto smere, bude im to zo záložnej sumy vrátené.

S niektorým z uvedených obliehaní a poškodení hradu v 2. polovici 17. storočia súvisí aj prieskumom identifikované poškodenie bastiónového opevnenia, tiahnuceho sa pozdĺž hradby východného predhradia. Pravdepodobne muselo dôjsť k jeho objemnej deštrukcii, pretože už nebolo ďalej obnovované, ale nahradené novým s odlišným charakterom. 

6. Vyobrazenie Gýmešského hradu na pozadí medzirytiny pevnosti Vráble vyhotovenej G. Bouttatsom a J. Peetersom v roku 1684.

Pri snahe sústrediť delostreleckú obranu do menšej a rovnako účinnej obrannej stavby, bola delostrelecká obrana koncentrovaná do mohutnej štvorbokej bašty a zvyšok pôvodného neúplne rozobraného bastiónu na východe bol ponechaný ako nefunkčný (obr. 2/14, 3/E). Nová bašta bola kvôli sprístupneniu cez starší skalný tunel a napojeniu na pivnicu v mieste niekdajšieho prejazdu bránovej veže situovaná do zalomenia opevnenia predhradia a južného bastiónu. Jej mocné a zvonka zošikmené múry vystupovali do predpolia tak, aby strieľne obsiahli celé juhovýchodné predpolie. Kým v spodnej úrovni boli situované 3 komorové strieľne pre veľké delá, horná úroveň s murovanou ochodzou bola vybavená radom kľúčových strieľní pre ručné palné zbrane. Pri murovaní bašty sa prvýkrát použili aj značkované tehly typické najmä pre nasledujúce 18. storočie. Súčasne s výstavbou bašty boli prestavané aj delové strieľne susedného bastiónu južného predhradia, pričom delostreleckú obranu ľahko dostupného východného predpolia naďalej pokrývali strelecké pozície na vrchole pozdĺžneho paláca vo východnom predhradí (obr. 2/16, 7). I keď nevieme opísané prestavby presnejšie zadatovať, značky na tehlách ich umožňujú stotožniť so stavebnou aktivitou Forgáčovcov, teda s obdobím pred rokom 1672. Či prebiehala stavebná činnosť aj počas záložnej držby hradu Beréniovcami nie je známe. V roku 1675 im bola záložná zmluva obnovená. Keď ale v roku 1697 majetok hradu prešiel na Šimona Forgáča, ten ho zálohoval Berčéniovcom. Z obdobia záložného vlastníctva hradu sa zachovalo aj jeho schématické vyobrazenie na pozadí rytiny Vrábelskej pevnosti, vyhotovené G. Boutatsom a J. Petersom v roku 1684. Hrad je na nej vyobrazený od juhovýchodu a v jeho siluete dominujú dve veže a palác vnútorného hradu, pričom z ďalších objektov možno v popredí rozlíšiť bastiónové opevnenie predhradia a na pravom okraji vežový palác vo východnom predhradí (obr. 6).