Baroková prestavba hradu a jeho zánik

V období stavovského povstania Františka II. Rákociho, kedy sa Šimon Forgáč pridal na stranu povstalcov, prišli Forgáčovci tretí krát o svoj majetok. Krátko potom, čo Šimon v roku 1703 vstúpil do Rákociho služieb a stal sa jedným z jeho generálov, obsadili cisárski vojaci hrad Gýmeš spolu s Hlohovcom a ako tak ich posilnili. Podľa rodovej histórie bol hrad počas Rákociho nepokojov posledný krát násilne zdemolovaný. Po potlačení povstania v roku 1708 bol pre Šimonovu neveru celý majetok skonfiškovaný a v nasledujúcom roku odpredaný českému kancelárovi, grofovi Jánovi Vratislavovi. O záchranu rodového majetku sa pričinil Pavol IV. Forgáč, ktorý zostal počas povstania verný Habsburgovcom. Pravdepodobne už v roku 1711 mu hradný majetok odovzdali z eráru za prenájom, pričom v roku 1718 ho od kráľa Karola III. získal do dedičného vlastníctva. Pavol IV. spolu so synom Pavlom V. sa pričinil o veľkolepú rekonštrukciu rodového sídla, ktorá v súvislosti so zaujímavým osudom stavebníka mala aj nezvyklý duchovný rozmer. 

Pavol IV. ženatý s Emerenciou Révayovou v roku 1703 

1. Celkový pôdorys hradu s vyznačením stredovekých (čierne) a novovekých murív (šrafované).  Zameranie a kresba M.Bóna

ovdovel a okolo roku 1710 sa rozhodol oddať kňazskému povolaniu. V roku 1712 bol vysvätený za kňaza a neskôr sa stal titulárnym rosoňským biskupom. Pre svoje zásluhy získal tiež titul kráľovského radcu a v roku 1723 bol dokonca menovaný za ostrihomského kanonika. O priebehu a rozsahu Pavlovej rekonštrukcie Gýmešského hradu podávalo informáciu vyše 20 pamätných nápisov situovaných počas obnovy v jednotlivých hradných objektoch. Ďalšie podrobnosti nám prinášajú zachované archívne pramene uložené v rodovom archíve. Z nich vyplýva, že celková obnova bola započatá už v roku 1713. Zamerala sa v prvom rade na vybudovanie posvätného hradného územia, tzv. hradnej tercie („ Arx Tertia “), ktorej patrónom, ako aj patrónom celého hradu sa stal sv. Ignác z Loyoly, zakladateľ jezuitskej rehole. Posvätné územie bolo zriadené v bezprostrednom okolí neskorogotického vežového paláca vo východnom predhradí, ktorý prestavali na hradný kostol s patrocíniom sv. Ignáca (obr. 1/11; 2/J). Ku kostolu bola od západu pristavaná menšia kaplnka sv. Jána (obr. 1/10; 3) a priľahlý priestor s trojuholníkovým pôdorysom oddelili od zvyšnej plochy nádvoria múrom. K dobudovaniu sakrálneho okrsku došlo v roku 1721, pričom v jeho zveľaďovaní pokračoval syn, Pavol V. Forgáč. Otca nasledoval aj v kňazskom povolaní a za jeho asistencie na hrade slúžil v roku 1720 primičnú omšu. Na základe terénneho a archívneho prieskumu si o vzhľade „hradnej tercie“ môžeme urobiť nasledovnú predstavu: Vstup do posvätného územia viedol cez veľkú bránu v zmienenom deliacom múre, kde vítal návštevníka verš z knihy Jób. Ústil do vonkajšieho jednoramenného schodiska, ktorým sa kvôli klesaniu terénu zostupovalo smerom dolu, pred samotný vstup do kostola. Schodisko po bokoch lemovalo šesť sôch svätých, dolu s nápismi ich mien a datovaním (1720). Pri severozápadnom kúte areálu stála socha Blahoslavenej P. Márie a v priestore medzi ňou a kaplnkou sv. Jána bol z niekdajšej cisterny zriadený Mariánsky prameň. Prekrývala ho červená strecha a okrem pozláteného lampáša tu bol umiestnený obraz svätej Panny. V protiľahlej juhovýchodnej časti nástupného priestoru stála socha sv. Ignáca a pri bočnej východzej bráne z hradu sa vynímal verš z knihy Genezis. Pred samotným vstupom do kostola boli situované viaceré drevené oltáre, ako aj ďalší výňatok z knihy Genezis. 

Prestavbou niekdajšieho paláca na kostol sa zmenil nielen interiér ale i exteriér pôvodnej stredovekej stavby. Zrušením stropov viacpodlažného objektu vznikol spojitý interiér, ktorého lichobežníkovito sa zužujúci pôdorys umožnil realizáciu centrálneho východného uzáveru s oltárom a zároveň opticky predĺžil malý jednoloďový priestor kostola. Interiér presvetlovali dve nové veľké segmentové okná na južnom a západnom priečelí, ktoré nahradili zamurované stredoveké okienka. Nad hlavným vstupom v strede západnej steny bol vybudovaný murovaný chór sprístupnený schodiskom z vedľajšej kaplnky sv. Jána. Podľa dobového opisu kostola bolo v strede lode niekoľko schodov vedúcich do priestrannej krypty, v ktorej bol oltár vyhotovený z bieleho kameňa dovezeného z Rakúska. Na ňom bol alabastrový kríž, pričom čierny nápis na čelnej doske oltárneho stola, na tzv. antependiu, pripomínal Pavla ako zriaďovateľa krypty a rok 1719. Z lode sa cez vstup v severnej stene vchádzalo do troch úzkych a vedľa seba situovaných sakristií. Tieto vznikli prestavbou prízemia niekdajšieho Detrikovho paláca a boli sčasti zasekané do skaly (obr. 1/2). 

2. Perspektívna rekonštrukcia hradu na konci 18.storočia..  Kresba M.Bóna

V strednej sakristii, ktorá bola zároveň kaplnkou sv. Pavla, sa nachádzal oltár obrátenia sv. Pavla. Na jeho antependiu bol nápis s biblickým textom a uvedením donátora spolu s rokom 1721. Pravdepodobne už v tomto období bola loď kostola zaklenutá tzv. pruskou klenbou, pričom podľa zachovaných omietok boli jej steny vymaľované nabielo. Z vybavenia interiéru sa na južnej stene spomína pozlátený nápis s letopočtom 1716, situovaný na tabuli z červeného mramoru a pripomínajúci zakladateľa hradu Ondreja, ako aj stavebníka kostola, Pavla IV. Forgáča. Hlavný oltár bol zhotovený tiež z červeného mramoru a na jeho kolorovanom antependiu bol zlatý nápis uvádzajúci sv. Ignáca ako patróna Gýmešského hradu a opäť Pavla IV. ako jeho majiteľa spolu s datovaním 1722. Podľa údajov A. Medňanského bol na oltári obraz sv. Ignáca, ktorý bol nezvyklo stvárnený ako mladý zranený vojak, vlečený na dele cez mestskú bránu. Zovňajšok kostola bol po zamurovaní starších okienok a portálu na poschodí preomietaný a prečlenený iba dvomi zmienenými oknami a hlavným vstupom. 

Hneď vľavo od vstupu do kostola stála menšia kaplnka sv. Jána obdĺžnikového pôdorysu, ktorá bola pristavaná k hlavnému priečeliu kostola (obr. 1/10; 3). Otlačok jej šikmej strechy sa dodnes zachoval v omietke vstupného priečelia kostola, pričom z obvodových múrov kaplnky sa donedávna zachovala časť južnej steny so zvyškom vstupu a okenného otvoru. Z jej interiéru viedlo schodisko na chór kostola a nachádzal sa v nej aj kamenný oltár s nápisom a datovaním 1713.

Počas prestavby bola zrejme v niektorej z hradných veží zriadená zvonica, nakoľko tu písomné pramene uvádzajú inštalovanie dvoch zvonov. Nápis vo veži a chronogram na veľkom zvone informovali o jeho fundácii Imrichom Čákym v roku 1714. Druhý, malý zvon bol posvätený v roku 1720. Je zaujímavé, že na hrad bol tiež prenesený stredoveký oltár z neďalekých Lefantoviec, ktorý dal v roku 1415 vybudovať Peter Forgáč pre tamojší paulínsky kláštor. 

Z opísanej nezvyčajnej prestavby vidno, že jej stavebníkovi Pavlovi IV. išlo predovšetkým o pretvorenie rodového sídla na dôstojné posvätné miesto, v ktorom tiež nájdu členovia rodiny miesto večného odpočinku. Preto neskôr Pavlov syn, Pavol V., zaviazal svojich potomkov povinnou starostlivosťou o kostol a organizovaním každoročných pútí na deň sv. Ignáca. V roku 1725 určili na stráženie a ochranu „dedičného domu“ 20 ozbrojencov, ktorí mali dohliadať na dobrý stav oltárov a sledovať odvádzanie poplatkov od občanov mestečka Gýmeš. Že na obnovu a údržbu hradu boli potrebné nemalé finančné čiastky, svedčia viaceré záznamy o hypotékach a finančných daroch potrebných na prevádzku. 

Na ideu viacerých modlitebných zastavení pri sochách a nápisoch v posvätnom okrsku hradu nadväzovali aj ďalšie zastavenia pri sochách vztýčených vo zvyšných častiach hradu, ako aj pri kaplnkách a krížoch cestou na hrad. V roku 1721 bola mimo hradnej brány postavená kaplnka s obrazom Panny Márie vymaľovaná nabielo, ktorá mala červenú strechu a na vrchole medený pozlátený lampáš. Ďalšia kaplnka so sochou Blahoslavenej Panny Márie stála tiež „pred hradom“ a bola postavená veľkovaradínskym biskupom Pavlom V. 

3. Vstupné priečelie neskorogotického vežového paláca vo východnom predhradí, v popredí zrúcaniny barokovej kaplnky sv. Jána

Forgáčom v roku 1727. I keď miesta týchto kaplniek už nie sú presne známe, jedna z nich podľa všetkého stála v mieste dodnes zachovanej stavebnej deštrukcie na miernom návrší pri záhybe prístupovej cesty na hrad. V roku 1738 bola pri hradnej bráne vztýčená ďalšia socha Jána Nepomuckého a v nasledujúcom roku ďalších päť sôch v hradnom komplexe a dva kamenné kríže na okrajoch lesa oproti hradu. Úsilie vytvorenia viacerých miest a zastávok s posvätným úmyslom na samotnom hrade i blízkom okolí dosvedčuje, že celá prestavba mala podstatne vyšší a vznešenejší cieľ, ako len zrekonštruovať schátralý symbol rodovej slávy. Dominantný dôraz kladený na sakrálnu funkciu prestavovaného celku a každoročné organizovanie pútí sú presvedčivým dôkazom o povýšení Pavlovho stavebného počinu nad svetský rámec v súlade s jeho duchovnou orientáciou. 

Po dobudovaní posvätného hradného územia pokračovali Pavol so synom v jeho ďalšom zvelaďovaní a pristúpili tiež k opravám zvyšných schátralých objektov. Z archívnych záznamov sa dozvedáme, že už v roku 1725 sa museli opraviť narušené múry kaplnky a že počas opráv bol použitý kameň z Kismartonu (Eisenstadt v dnešnom Rakúsku). V rokoch 1733-1734 boli obnovené vetrom poškodené strechy kostola a kaplnky, ako aj zvyšnej väčšej časti hradu. O ukončení rekonštrukcie niektorej z obytných častí hradného komplexu v roku 1742 informoval nápis na pamätnej tabuli nad vchodom do „Nového hradu“, pripomínajúci jeho držiteľa Pavla IV. Od uvedeného roku až do svojej smrti (1746) sa Pavol na hrade trvalo zdržoval. 

V prestavbách, ktoré vyvrcholili v jubilejnom roku 500. výročia založenia hradu (1750) pokračoval jeho syn, veľkovaradínsky biskup Pavol V. Forgáč. V roku 1745 dal opraviť schátralú „prvú cisternu“ pri kuchyni a z príležitosti jubilea bol v roku 1750 úplne obnovený „trakt oproti gaštanici“. Z rekonštrukčných prác sa konkrétne spomína oprava okien, vybudovanie nových klenieb a schodiska objektu. Z opisu uvedeného traktu A. Medňanským možno predpokladať, že išlo o juhozápadné palácové krídlo vnútorného hradu (obr. 1/5). Nad vstupom do paláca bola kamenná doska z bieleho mramoru vyťaženého pod hradom, ktorá obsahovala nápis pripomínajúci Pavlov stavebný počin. Za vstupom sa širokým schodiskom vstupovalo do veľkej sály, v ktorej bolo možné pohostiť 200-300 ľudí. V nej i vo vedľajších miestnostiach sa nachádzali obrazy jednotlivých členov rodiny a starobylý nábytok. Okrem toho Pavol doplnil vybavenie kostola ďalšími cennými predmetmi, ustanovil tu štyroch presbytárov a okolo kaplnky sv. Márie pred hradom dal vysadiť stromy. Veľké oslavy jubilea na deň sv. Ignáca boli sprevádzané slávnostnou procesiou do hradného kostola, kde boli za doprovodu radostných sálv uložené pozostatky sv. mučeníka Gaudencia a sv. Ladicery.

V obnove obytných častí hradu sa pokračovalo aj v nasledujúcich rokoch. Už v roku 1751 sa uvádza rekonštrukcia „stredného traktu“ hradu, pričom do hradnej veže bol vtedy nainštalovaný nový zvon odliaty v Ríme. Na rekonštrukčných prácach v zmienenom trakte sa jeden mesiac podieľal majster Vaškovič, ktorý ho vyzdobil mramorom. Pokračujúce práce na kostole v roku 1752 spočívali z opravy okien, štúk a chóru. V nasledujúcom roku v kaplnke sv. Jána obnovili sedadlá, inštalovali nové svietidlá a nad oltár umiestnili nový baldachýn. S uvedenými prácami možno spojiť prieskumom identifikovanú úpravu interiéru kostola, počas ktorej boli jeho bočné steny vyzdobené dvojicami prístenných pilastrov. 

4. Štuková výzdoba interiéru hradného kostola sv. Ignáca.  Foto I.Finta 1967.

Tieto mali hladké drieky a štukové kompozitné hlavice, nesúce kladie. Na kladie dosadali stlačené klenbové pásy, o ktoré sa opierala dnes už zrútená pruská klenba (obr.4). Rozsiahle práce na obnove opevnení hradu priebiehali v roku 1755. Doslovne sa uvádza oprava korún hradieb a obnovenie „opevnenia vyzdvihnutého Žigmundom Forgáčom“, ako aj vztýčenie „vonkajšej brány hradu od základov“. Išlo teda najmä o obnovu bastiónového opevnenia južného predhradia a výstavbu hlavnej vstupnej brány. Podľa opisu hradu A. Medňanským bola brána postavená z tehál a nad ňou bol osadený nápis s datovaním 1755, pripomínajúci veľkovaradínskeho biskupa Pavla V. Forgáča. Za vstupom sa z oboch strán nachádzali obydlia stráže a hradnej posádky, pričom k obvodovej hradbe boli pristavané stajne a kočiarne. Z tejto zástavby zreteľnej ešte na sklonku 19. storočia sa dodnes zachovali len skromné zvyšky murív nad terénom, avšak zo zmienených stajní a kočiarne vidno len lôžka stropných trámov v obvodovej hradbe. J. Könyöki dokonca ešte v priestore pred stajňami našiel zvyšok kruhovej cisterny (obr. 2/A, B). Vzhľad prestavanej vstupnej brány nám verne približuje rytina A. Rennera a F. Schabatku z obdobia medzi rokmi 1820-1830 (obr. 5). Polkruhový otvor brány so zdvíhacím mostom bol po bokoch zdobený dvojicami pilastrov nesúcich tympanon, pričom v ploche medzi pilastrami sú vyobrazené niky so sochami. Dodnes sa zachovala iba časť ľavej niky so zvyškom pilastra a miesto vstupu je úplne zrútené.

V súvislosti s príchodom hostí na hrad zaviedol v roku 1730 biskup Pavol Forgáč veselý zvyk, zvaný „lopatový tanec“. Pozostával z toho, že hosťa, ktorý po prvý raz navštívil hrad placli štyrikrát predmetom v podobe lopaty na chrbát alebo nižšiu časť tela. Zvyk sa odohrával pred hlavnou vstupnou bránou, kde v minulosti vyplácali telesné tresty. Takto „uvítaný“ hosť potom podľa svojich schopností zväčnil udalosť vo veršoch v pamätnej knihe určenej zvlášť na tento cieľ. 

Aj po úmrtí Pavla V. Forgáča (1759) bolo zrekonštruované rodové sídlo ešte dlho udržované a podľa Pavlovho nariadenia sa tu naďalej konali púte na deň sv. Ignáca. Zvlášť veľkú starostlivosť venoval hradu nitriansky župan Mikuláš Forgáč (1731-1795). Ešte aj počas návštevy hradu A. Medňanským na začiatku 19. storočia bol hrad zväčša zariadený a až na „zadnú časť“ bol v obývateľnom stave. Cisterna pred kostolom stále poskytovala sviežu pitnú vodu a v kostolnej krypte odpočívali Ladislav a Jozef Forgáčovci. 

5. Hrad od juhozápadu na rytine A. Rennera a F. Schabatku medzi rokmi 1820-1830.  Repro L. Sternmüller

Púte prebiehali aj okolo roku 1814, kedy už rodina na hrade nebývala, pričom podľa informácie jedného z pútnikov bola už v tomto roku krypta vykradnutá a telesné pozostatky Forgáčovcov rozhádzané. Vybavenie hradu bolo prevezené do kaštieľa v mestečku Gýmeš, kde bol vzácny mobiliár zachovaný až do ukončenia 2. svetovej vojny. Jeden z hradných zvonov z roku 1751 daroval Karol Forgáč obyvateľom Hosťovej, pričom druhý bol umiestnený do veže kostola v mestečku Gýmeš.

Najneskôr v 30. rokoch musel hrad následkom opustenia úplne schátrať, lebo už v roku 1846 boli z neho viditeľné len zrúcaniny a z niekdajšieho lesku veľkého paláca zostali iba holé múry a nahnívajúce stropné trámy. Nákres posvätného okrsku z roku 1863 ešte dokladá vtedajšiu zachovanosť schodiska a sochárskej výzdoby pred vstupom do kostola, avšak už v roku 1887 tu z týchto nebolo nič a klenba kaplnky bola zrútená. Kresby hradu a jeho popis J. Könyökim dokladajú už pokročilú mieru rozpadu rozľahlej stavby na sklonku 19. storočia. 

V roku 1950 prešla zrúcanina do majetku štátu. Zhodou okolností tak uplynulo presne 700 rokov od založenia hradu, keď ho pôvodní majitelia opäť stratili. Štát hrad zveril pod správu Štátnych lesov, ktoré pochopiteľne pre svoje zameranie a obmedzené možnosti nemohli zabezpečiť záchranu hradnej zrúcaniny, ktorej neustála deštrukcia nebola dodnes pozastavená. Pri porovnávaní historických fotografií je možné zistiť, že najväčšími úbytkami murív boli postihnuté palácové krídla vnútorného hradu, nehovoriac o množstve ďalších menších deštrukcií na zvyšných častiach hradného komplexu. Takto sa na prelome rokov 1997/1998 zrútila napríklad horná časť pôvodnej prejazdnej veže vo východnom predhradí a neustále dochádza k silnému rozrúšaniu ďalších korún murív objektov, zániku hodnotných omietok a architektonických detailov. Múry postupne pohlcuje náletová zeleň, vzrastlé stromy zneprehľadňujú členenie hradu a ich korene rozrúšajú zasypané konštrukcie. 

Medzi jednu z mála snáh o začistenie hradného areálu od zelene patrila aktivita klubu EkoGýmeš. Jeho členovia v rokoch 1985-1987 začistili a sprístupnili niektoré partie zrúcaniny, sústredili voľne rozmiestnené opracované články na jedno miesto a vyčistili aj studničku pod hradom. Efektívnosť týchto prác ale bola len dočasná kvôli absencii ďalšej údržby. Z rovnakého dôvodu neprinieslo trvalejší výsledok ani odstránenie kmeňov najvzrastlejších stromov pracovníkmi Štátnych lesov v roku 1999, ktoré sa uskutočnilo z iniciatívy Pamiatkového ústavu v Nitre. Akoby nestačilo, že táto dodnes nezdokumentovaná a podrobne nepreskúmaná zrúcanina sa čoraz rýchlejšie stráca pred našimi očami, k jej likvidácii napomáhajú novodobí „vykrádači pokladov“. V snahe uspokojenia osobných cieľov rozrúšajú terén a murivá ohrozujúc stabilitu hradu a oberajúc ho tak o jedinečnú výpovednú hodnotu. A tak budúcnosť tejto vysoko hodnotnej pamiatky závisí od rýchlych opatrení smerujúcich k zabezpečeniu stability murív v havarijnom stave a v prebudení aktívneho záujmu verejnosti o záchranu nášho zanikajúceho kultúrneho dedičstva.