Prehľad doterajšieho bádania o dejinách a architektúre hradu

• Súčasnosť

Gýmešský hrad, ktorého zaujímavé dejiny boli od založenia až po samotný zánik hradu zviazané s významným Forgáčovským rodom, sa opodstatnene stal predmetom záujmu viacerých bádateľov a neušiel pozornosti ani autorom najstarších historicko-miestopisných prác 18. storočia. Jedným z prvých diel, v ktorom sa venovala väčšia pozornosť dejinám i opisu vtedy ešte zachovaného hradu bola historicko-geografická práca Mateja Bela z roku 1742. Onedlho, v roku 1750 bola z príležitosti 500-ročného jubilea založenia hradu vydaná pamätná kniha rodinou Forgáčovcov. Táto vzácna práca priniesla základné údaje k jeho dejinám a aj citáciu 9 pamätných nápisov osadených na hrade, ktoré informovali o významných historických udalostiach a jeho dôležitých prestavbách. Mladšie historicko-geografické práce Mateja Korabinského a Andreja Vályiho len v stručnosti zreprodukovali staršie údaje Mateja Bela, a tak sú pre poznanie hradu oveľa prínosnejšie mladšie jeho opisy z pera baróna Alojza Medňanského. Gýmešský hrad osobne navštívil na začiatku 19. storočia, teda tesne pred jeho spustnutím, a do svojej rukopisnej poznámkovej knihy z roku 1808 zaznamenal nielen zozbierané historické údaje, ale aj prepisy všetkých zmienených pamätných nápisov, ktoré spolu s hodnotným opisom hradu sčasti vypublikoval. I keď krátko nato hrad spustol, v práci Alexa Fényesa z roku 1843 a neskôr Jána Hunfalvyho z roku 1860 sa nekritickým preberaním Medňanského údajov uviedli už dávno neaktuálne informácie o „nenarušenom a obývateľnom“ stave hradu, na čo verejnosť až s odstupom času upozornil Matej Vertler vo svojom uverejnenom cestopise. 

V 2. polovici 19. storočia sa v dobovej literatúre objavujú zväčša len stručné alebo povesťami podfarbené články o hrade, avšak vďaka zriadeniu Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie (1872) sa začína rozvíjať aj odborný záujem o poznávanie a dokumentáciu pamiatok. V rámci základného výskumu uhorských hradov bol v roku 1887 pamiatkárom Jozefom Könyökim preskúmaný a zdokumentovaný aj Gýmeš. Súčasne s terénnym výskumom sa prehĺbil aj archívny výskum, a tak sa po publikovaní krátkych dejín hradu v monografii Nitrianskej župy (1898) objavuje v roku 1910 prvá samostatná monografia k dejinám rodu Forgáčovcov. Táto zatiaľ neprekonaná práca historika Ladislava Szabó-Bártfaia priniesla aj nové poznatky o dejinách samotného Gýmešského hradu. V približne tom istom období sa intenzívnejšie venoval stavebným dejinám hornouhorských hradov vojenský historik Elemír Soós, ktorý sa ako prvý pokúsil načrtnúť a kresebne rekonštruovať stavebný vývoj Gýmeša. Jeho štúdia sa žiaľ zverejnenia nedočkala a zachovala sa iba v rukopise.

V medzivojnovom období sa bližšie dejinám hradu venovala len historicko-miestopisná práca Júliusa Etheya a populárne súborné dielo Ľudovíta Janotu o slovenských hradoch. Odborné bádanie sa oživilo až po polovici 20. storočia v súvislosti so založením Pamiatkového ústavu v Bratislave. Úvodný prieskum Gýmeša v roku 1956 spracovala historička umenia Dobroslava Menclová, ktorej zistenia a nový korigovaný pôdorys hradu čoskoro prebrali viacerí autori. Sama svoje poznatky zverejnila až neskôr, avšak len útržkovito, a preto sa najcennejšími stali jej pracovné skice a poznámky uložené v autorkinej pozostalosti. Od 70. rokov 20. storočia sa histórii hradu venujú viaceré moderné práce zamerané na stredoveké dejiny hradov i spoločnosti, pričom výskum architektúry zaostáva. 

Tento príspevok si preto dáva za cieľ doplniť a čiastočne korigovať doteraz zverejnené poznatky o stavebných dejinách hradu na základe výsledkov prebiehajúceho autorovho prieskumu.